Sandra Cisneros: Dom na Mangovej ulici inkubátor

Z angličtiny preložila Natália Belicová
pod odborným vedením Barbary Sigmundovej

Na Mangovej ulici sme nebývali furt. Predtým sme bývali na Loomisovej na treťom poschodí a ešte predtým na Keelerovej. Pred Keelerovou na Paulininej a čo bolo predtým, si už nepamätám. No pamätám si, že sme sa stále sťahovali. Zdá sa mi, že pri každom sťahovaní niekto pribudol. Kým sme zakotvili na Mangovej, bolo nás už šesť – mama, oco, Carlos, Kiki, sestra Nenny a ja.
Dom na Mangovej ulici je náš. Nemusíme platiť nájom ani sa deliť o záhradu so susedmi z prízemia a dávať pozor, aby sme nerobili hluk. Žiadny majiteľ nám nebúcha metlou do stropu. No aj tak to nie je dom, aký sme si priali.

Z bytu na Loomisovej sme sa museli rýchlo vypratať. Praskol tam vodovod a majiteľ ho odmietol opraviť, lebo budova bola strašne stará. Museli sme odísť čím skôr. Chodili sme do kúpeľne k susedom a vodu sme si nosili v bandaskách od mlieka. Preto mama s ocom začali hľadať radšej dom, a tak sme sa presťahovali na Mangovú – ďaleko, na druhý koniec mesta.
Vždy nám hovorili, že sa jedného dňa usadíme v ozajstnom dome, takom, čo bude už navždy náš, a nebudeme sa musieť každý rok sťahovať. A bude tam tečúca voda a funkčné potrubie. A vnútri ozajstné schody, nie spoločné schodisko ako v bytovkách, ale vnútorné schody, aké mávajú domy v telke. Bude mať pivnicu a aspoň tri kúpeľne, aby sme nemuseli každému oznamovať, keď si chceme dať vaňu. Náš dom bude biely, obkolesený stromami, s obrovskou záhradou a zeleným trávnikom bez plota. O takom dome nám oco básnil, keď v rukách držal lístok do lotérie, a zjavoval sa aj v príbehoch, ktoré nám mama rozprávala pred spaním.

Ale dom na Mangovej vyzerá celkom inak. Je malý, červený, s úzkymi schodíkmi vpredu a oknami takými maličkými, že vyzerajú, ako keby zadržiavali dych. Tehly sa miestami rozpadávajú a vchodové dvere sú napučané, takže do nich musíte silno strčiť, aby sa otvorili. Nemá predzáhradku, iba štyri tenké bresty, ktoré mesto vysadilo popri chodníku. Za domom je drobná garáž na auto, ktoré zatiaľ nemáme, a miniatúrna záhradka, ktorá sa medzi dvoma budovami zdá byť ešte menšia. Náš dom má schody, ale sú to obyčajné chodbové schody, a má iba jednu kúpeľňu. V izbách spíme po dvoch – mama s ocom, Carlos s Kikim a ja s Nenny.

Raz, keď sme ešte bývali na Loomisovej, šla okolo mníška z našej školy a uvidela ma, ako sa hrám pred domom. Práčovňa na prízemí mala zadebnené okná, pretože ju dva dni predtým vykradli, a na drevo majiteľ napísal ÁNO, JE OTVORENÉ, aby neprišiel o zákazníkov.

Kde bývaš? spýtala sa ma.
Tam, povedala som a ukázala prstom na tretie poschodie.
Ty bývaš hentam?

Hentam. Musela som sa pozrieť, kam ukazuje – na tretie poschodie s olúpanou farbou a drevenými doskami, ktoré oco pribil na okná, aby sme nevypadli von. Ty bývaš hentam? Z toho, akým spôsobom to povedala, som sa zrazu cítila ako nula. Hentam. Bývala som hentam. Prikývla som.

Vtedy som pochopila, že raz musím mať dom. Skutočný dom. Taký, na ktorý by som mohla ukázať prstom. Ale toto nie je on. Dom na Mangovej ulici taký nie je. Iba kým si nenájdeme niečo iné, hovorí mama. Len dočasne, hovorí oco. Ale ja viem, ako to chodí.

Chalani a baby

Chalani a baby žijú v oddelených svetoch. Chlapci majú svoj vesmír a my zase svoj. Napríklad moji bratia. Doma sa im ústa nezavrú, stále do mňa a Nenny niečo hustia. Ale vonku nikto nesmie vidieť, že sa bavia s babami. Carlos a Kiki sú najlepší kamoši… ale so mnou a s Nenny sa nekamošia.

Nenny je príliš malá, aby sme sa kamarátili. Je len moja sestra a ja za to nemôžem. Sestry si nevyberáte, proste ich dostanete a niekedy sa stane, že sa vám ujde taká ako Nenny. Nesmie sa hrať s Vargasovcami, lebo by dopadla ako oni. A keďže sa narodila hneď po mne, musím sa jej venovať.

Raz si nájdem najlepšiu kamošku, ktorá sa bude kamošiť iba so mnou. Poviem jej všetky svoje tajomstvá a ona pochopí všetky moje vtipy bez vysvetľovania. No zatiaľ som ako červený balón – balón, na ktorý niekto priviazal kotvu.

Moje meno

V španielčine moje meno znamená nádej. V angličtine znamená príliš veľa písmen. Znamená smútok a znamená čakanie. Je ako číslo deväť. Alebo nevýrazná farba. Moje meno sú mexické platne, ktoré si otec púšťa v nedeľu ráno, keď sa holí – uplakané piesne.

Volala sa tak moja prababička a teraz sa tak volám ja. Aj ona bola konica, tak ako ja sa narodila v čínskom roku koňa – pre ženu to vraj znamená nešťastie, no ja si myslím, že Číňania klamú, pretože, tak ako Mexičania, nemajú radi silné ženy.

Moja prababička. Škoda, že som ju nikdy nespoznala. Tú ženu divokú ako kôň, takú neskrotnú, že sa odmietala vydať. Až kým jej môj pradedo nehodil na hlavu vrece a neodniesol si ju preč. Len tak, ako keby bola ozdobný luster. Presne tak to spravil.

Vraj mu nikdy neodpustila. Celý život sa pozerala z okna, tak ako mnohé iné ženy, čo presedia svoj smútok opreté o lakeť. Ktovie, či z toho, čo jej osud priniesol, vyťažila najviac, alebo bola smutná, lebo sa nestala tou, čo vždy chcela. Esperanza. Zdedila som po nej meno, ale jej miesto v okne zdediť nechcem.

V škole moje meno vyslovujú divne, akoby tie slabiky boli z cínu a škriabali na podnebí. Ale v španielčine znie jemnejšie, ako zo striebra, nie tak drsne ako sestrino meno – Magdalena –, ktoré je škaredšie než moje. Ale Magdalena aspoň môže prísť domov a byť Nenny. Ja som vždy len Esperanza.

Najradšej by som sama seba prekrstila – menom, ktoré by viac vyjadrovalo moje skutočné, neviditeľné ja. Esperanza ako Lisandra alebo Maritza alebo Zeze X. Áno. Niečo ako Zeze X by ušlo.

Cathy, mačacia kráľovná

Cathy hovorieva, že je praprapraneter francúzskej kráľovnej. Býva tamto na poschodí, hneď vedľa Joea, zlodeja detí. Drž sa od neho ďalej, vraví mi Cathy. Razí z neho nebezpečenstvo. Benny a Blanca vlastnia obchod na rohu ulice. Sú v pohode, pokiaľ sa neopieraš o pult so sladkosťami. A cez ulicu bývajú dve dievčatá, ušmudlané ako myši. S tými nechceš mať nič spoločné. Edna je pani, čo vlastní budovu vedľa vášho domu. Voľakedy mala vilu obrovskú ako veľryba, ale jej brat ju predal. Ich matka mu hovorila: nikdy, nikdy ju nepredávaj. Nepredám. A potom zavrela oči a on ju predal. Alicia je nafúkaná, odkedy začala chodiť na vysokú. Mala ma rada, ale už nemá.

Cathy, mačacia kráľovná, má mačiek a mačiek a mačiek. Malé mačičky, dospelé mačky, vychudnuté mačky, choré mačky. Mačky, čo spia skrútené do klbka ako šišky. Mačky na chladničke. Mačky, čo sa prechádzajú po jedálenskom stole. Jej dom je ako mačacie nebo.

Tak ty by si chcela kamarátku, povie mi. Dobre, budem tvoja kamoška. Ale len do budúceho utorka. Vtedy sa sťahujeme. Musíme. Potom, akoby zabudla, že som sa sem práve prisťahovala, povie, že s touto štvrťou to ide dolu vodou.

Cathin otec raz poletí do Francúzska a nájde vzdialenú praprapratetu z jeho strany, a potom zdedia rodinný dom. Odkiaľ to všetko viem? Cathy mi to povedala. Teraz sa však musia presťahovať o kúsok ďalej na sever od Mangovej ulice. Vždy sa treba odsťahovať o kúsok ďalej, keď sa do štvrti prisťahujú ľudia ako my.

Iba Geraldo

Stretla ho na tancovačke. Fešák a mladý. Vraj pracuje v reštaurácii, ale nezapamätala si v ktorej. Geraldo. To je všetko. Zelené nohavice a nedeľná košeľa. Geraldo. Nič viac jej nepovedal.
Ako mala vedieť, že bude poslednou, čo ho uvidí nažive? Zrazilo ho auto, viete? Šofér ušiel z miesta nehody. Marin, tá nesmie chýbať na žiadnej zábave. Predmestie, Logan, Embassy, Palmer, Aragon, Fontana, The Manor. Rada tancuje. Ovláda cumbiu aj salsu, dokonca aj rancheras. A on bol skrátka jedným z jej tanečníkov. Spoznali sa v tú noc. Presne tak.

Takto to bolo. Opakovala to znovu a znovu. Raz ľuďom z nemocnice a dvakrát policajtom. Žiadna adresa, žiadne priezvisko. Žiadne doklady. Strašná smola.

Marin si vôbec nevie vysvetliť, prečo jej na ňom tak záležalo. Hodiny a hodiny čakania kvôli niekomu, koho ani nepoznala. Na pohotovosti nebol nikto, iba osamotený stážista. Možno keby prišiel chirurg, keby nestratil toľko krvi, keby len prišiel ten chirurg, vedeli by, kam majú zavolať a koho upovedomiť.

Ale čo na tom záleží? Nemala s ním nič. Nebol jej frajer, nič také. Iba ďalší roboš, čo nevedel ani slovo po anglicky. Iba ďalší ilegál. Veď ich poznáte. Vždy sa tvária zahanbene. A vôbec, čo robila Marin vonku o tretej ráno? Dali jej aspirín a zababušenú do kabáta ju poslali domov. Ako to vysvetliť?

Stretla ho na diskotéke. Geraldo vo svojej žiarivej košeli a zelených nohaviciach. Geraldo sa vybral na tancovačku.

Čo na tom záleží?

Nevideli tie malé kuchynky. Nemajú šajnu o dvojizbákoch a spálňach, ktoré si prenajímal, o poštových poukážkach, čo každý týždeň posielal domov, o výmennom kurze. Ako by aj mohli?

Volal sa Geraldo a domov mal v inej krajine. Tí, ktorých tam zanechal, sú ďaleko a raz sa budú čudovať, krčiť plecami, spomínať. Geraldo – odišiel na sever… a nikdy viac sme o ňom nepočuli.

Rafaela, ktorá v utorky pije kokosový a papájový džús

V utorky chodí Rafaelin muž neskoro domov, lebo hráva domino. A Rafaelu, ktorá je stále mladá, no starne, pretože sa priveľa vykláňa z okna, zamkne doma. Bojí sa, že mu ujde, keď je taká krásna.

Rafaela stojí v okne, opiera sa o lakeť a sníva, že má dlhé vlasy ako Zlatovláska. Z baru na rohu sa ozýva hudba a Rafaela by si chcela ísť zatancovať, kým je ešte mladá.

Po čase aj zabudneme, že tam stále je a zhora sa na nás díva, až kým nepovie: Decká, ak vám dám dolár, skočíte mi do obchodu niečo kúpiť? Hodí nám pokrčený dolár a vypýta si kokosový alebo papájový džús a my jej ho vždy pošleme v papierovom vrecku, ktoré spustí dole priviazané o šnúru na bielizeň.

Rafaela každý utorok popíja kokosový alebo papájový džús a túži po sladších nápojoch, nie horkých ako prázdna izba, ale sladučkých ako ostrov, ako tanečná sála na konci ulice, kde ženy oveľa staršie než ona hádžu po mužoch zelenými očami ladne ako hráč kockami a odomykajú si kľúčom. Tam sa vždy nájde niekto, kto im ponúkne niečo sladšie, niekto, kto im sľúbi, že ich bude držať na striebornej retiazke.

Sally

Sally má oči ako Egypt a nosí pančucháče dymovej farby. Chlapci z našej školy si myslia, že je krásna, lebo jej lesklé čierne vlasy pripomínajú havranie perie a keď sa smeje, prehodí si ich dozadu cez plece ako saténovú šatku.

Jej otec hovorí, že krása prináša problémy. Celá rodina musí prísne dodržiavať jeho náboženstvo. Majú zakázané tancovať. Keď si spomenie na svoje sestry, je smutný. A ona potom nesmie ísť von. Myslím tým Sally.

Sally, kto ťa naučil maľovať si oči ako Kleopatra? Ak na jazyku pregúľam tento malý štetec, ožužlem ho do špicu a namočím ho do toho, čo vyzerá ako hrudka blata v červenej krabičke, naučíš to aj mňa?

Páči sa mi tvoj čierny kabát a aj tie topánky, čo máš obuté, kde si ich kúpila? Moja mama hovorí, že nosiť čierne šaty v mladom veku je nebezpečné, ale ja by som chcela topánky presne ako máš ty, tie čierne semišové, presne také. Raz, keď bude mať mama dobrú náladu, možno na moje najbližšie narodeniny, si vypýtam aj pančucháče.

So Cheryl sa už nekamošíš. Od utorka pred Veľkou nocou, odkedy jej tvojou vinou tiekla krv z ucha, odkedy ti vynadala a zahryzla sa ti do ruky a ty si vyzerala, že sa už-už rozplačeš, všetci na to čakali, ale ty si sa nerozplakala. Veru nie, Sally. Odvtedy nemáš najlepšiu kamarátku, s ktorou by si sa opierala o plot školského dvora, zakrývala si ústa a chichotala sa na tom, čo hovoria chlapci. Nikto ti už nepožičia kefu na vlasy.

Príbehy, ktoré si chlapci rozprávajú v šatni, nie sú pravdivé. Sama sa opieraš o školský plot a oči máš zavreté, ako keby sa nikto nepozeral, ako keby ťa tam nikto nevidel stáť, Sally. O čom premýšľaš so zavretými očami? A prečo musíš ísť zo školy rovno domov? Stala sa z teba iná Sally. Sukňu si stále poťahuješ a z viečok si zotieraš modrú farbu. Už sa nesmeješ, Sally. Oči klopíš k zemi a ponáhľaš sa do domu, z ktorého nesmieš vyjsť.

Želáš si niekedy, aby si nemusela ísť domov, Sally? Praješ si, aby tvoje nohy raz neprestali kráčať a zaniesli ťa ďaleko od Mangovej ulice, veľmi ďaleko, možno by zastali pred pekným domom s kvetinami, veľkými oknami a schodmi, a tie by si zdolala po dvoch až do izby, ktorá by čakala len na teba? A keby si otvorila malú západku na okne a štuchla doň, okenice by sa rozleteli a celá obloha by vhupla dovnútra. Neboli by tu susedia, čo radi strkajú nos do cudzích vecí, motorky ani autá, prestieradlá ani uteráky či bielizeň. Iba stromy, ešte viac stromov a záplava modrej oblohy. A znovu by si sa mohla smiať, Sally. Mohla by si ísť spať, zobudiť sa a už nikdy nemyslieť na to, kto ťa má rád a kto nie. Mohla by si zavrieť oči a netrápiť sa, čo povedia ľudia, pretože si sem aj tak nikdy nepatrila. Nikto by ťa nerozosmútil a nikto by si nemyslel, že si divná, lebo stále len snívaš a snívaš. Nikto by na teba nekričal, keby uvidel, ako sa opieraš v tme o auto, a keby si sa k niekomu naklonila, nemysleli by si, že si zlá, a nevraveli by ti, že je to nesprávne. Celý svet by nečakal, kedy urobíš chybu. Veď jediné, čo si vždy chcela, Sally, je ľúbiť a ľúbiť a ľúbiť a ľúbiť, a to sa nikomu nemôže zdať šialené.

Minerva píše básne

Minerva je len o trochu staršia než ja, ale už má dve deti a manžela, ktorý ju nechal. Jej mama vychovala svoje deti sama a zdá sa, že dcéry idú v jej stopách. Minerva plače, lebo sa na ňu lepí smola. Plače každú noc a každý deň. A modlí sa. Ale potom, keď dá deťom na večeru palacinky a ony zaspia, Minerva píše básne na malé kúsky papiera, ktoré skladá znovu a znovu a dlho ich len tak žmolí v dlaniach. Malé kúsky papiera, čo voňajú ako drobné mince.

Dáva mi čítať svoje básne a ja jej dávam čítať svoje. Je stále smutná ako dom v plameňoch – stále sa niečo kazí. Má kopec problémov, ale najväčší z nich je manžel, čo odišiel a odchádza zas a znova.

Raz má už toho dosť a povie mu, že čo je veľa, to je príliš. Vyhodí ho z domu. Oblečenie, platne, topánky – vyletia cez okno a dvere sa zamknú. Ale on sa ešte v tú noc vráti a do okna jej hodí
kameň. Potom ho to mrzí a ona mu znova otvorí. A tak ďalej dookola.

O týždeň ma navštívi farebná od modrín a pýta sa: Čo mám robiť? Minerva. Neviem, ako to s ňou dopadne. Nedokážem jej pomôcť.

Vandráci v podkroví

Chcela by som mať dom na kopci ako tie so záhradami, kde pracuje oco. Chodíme tam v nedeľu, keď má voľno. Teda, kedysi som tam chodievala aj ja, ale už nechodím. Nebavia ťa naše výlety? pýta sa oco. Už si z nich vyrástla? Už je na ne príliš namyslená, odvetí Nenny. Nepoviem im, že sa hanbím, keď všetci hladne zízame do cudzích okien ako žobráci. Už ma nebaví pozerať sa na to, čo nemôžeme mať. Keď vyhráme v lotérii…, začne mama a ja ju už ďalej nepočúvam.

Ľudia, čo bývajú na kopcoch, spávajú tak blízko ku hviezdam, že zabúdajú na nás, čo žijeme príliš pri zemi. Dole sa pozrú, len aby si pripomenuli, akí sú spokojní, že bývajú hore. Vôbec ich netrápi odpad z minulého týždňa či potkany. A keď príde noc, zo spánku ich budí iba vietor.

Raz budem mať svoj vlastný dom, ale nikdy nezabudnem, kto som a odkiaľ pochádzam. Vandráci, čo pôjdu okolo, sa budú pýtať: Môžem vojsť? Pozvem ich do podkrovia a navrhnem im, aby zostali, lebo viem, aké je nemať domov.

A keď budem po večeri s hosťami sedieť pri kozube, hore zavŕzga podlaha a z podkrovia sa ozve šomranie.

Potkany? spýtajú sa ma.

Vandráci, poviem a poteším sa.

Krásna a krutá

Som škaredé káčatko. Tá, po ktorú si nikto nikdy nepríde.

Nenny hovorí, že nebude celý život čakať, kým si po ňu príde manžel a odvedie ju preč, a že Minervina sestra sa odsťahovala z domu svojej mamy, lebo čakala bábo, ale ani to sa jej nepozdáva. Chce robiť veci po svojom a sama si vybrať. Nenny má nádherné oči a krásnym ľuďom sa to ľahko povie.

Mama vraví, že keď vyrastiem, moje zaprášené vlasy skrotnú a blúzka sa naučí čistote. Ja som sa však rozhodla, že nebudem krotká ako ostatné dievčatá, ktoré poslušne nastavia krky a nechajú sa spútať okovami.

Vo filmoch sa vždy zjaví žena s krvavočervenými perami: krásna a krutá. Poblázni všetkých chlapov a potom ich vysmeje. S nikým sa nedelí o moc a nikdy sa jej nevzdá.
Začala som svoju vlastnú tichú vojnu. Jednoducho a jasne. Som tá, čo od stola vstáva ako muž, nezasunie stoličku a tanier nechá na stole.

Použitá literatúra:

CISNEROS, Sandra. Introduction In: The House on Mango Street. New York: Vintage Books, 2009.
NOGUÉ, Pilar G. a CISNEROS, Sandra. Interviewing Sandra Cisneros. Living on the Frontera [online]. Chicago, 1995.
SATZ, Martha a CISNEROS, Sandra. Returning to One’s House. An Interview with Sandra Cisneros. Southwest Review [online]. Southern Methodist University, 1997.

Sandra Cisneros

Sandra Cisneros

Foto: Jay L. Clendenin / Los Angeles Times

(1954) Narodila sa v Chicagu do mexickoamerickej rodiny a patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov tzv. chicano literatúry. Pomenovanie „Chicanos“ (v jednotnom čísle Chicano alebo Chicana) bolo pôvodne hanlivé označenie chudobných mexických prisťahovalcov do USA, no približne v 60. rokoch minulého storočia si ho Američania mexického pôvodu a ich potomkovia prisvojili a odvtedy ním hrdo označujú svoju kultúrnu identitu. Chicano spisovatelia a spisovateľky píšu prevažne po anglicky, no do ich textov prenikajú lexikálne, fonetické a štylistické prvky španielčiny. V tvorbe často reflektujú komplexnosť etnickej, kultúrnej i politickej identity Američanov mexického pôvodu, ale aj sociálne pomery, v ktorých žijú, témy migrácie či bilingvizmu, rodových stereotypov, diskriminácie a podobne.

Prvý román Dom na Mangovej ulici (The House on Mango Street, 1984) začala Cisnerosová písať ako dvadsaťdvaročná počas vysokoškolského štúdia v Iowe. V predhovore k vydaniu z roku 2009 uviedla, že sa v tom čase v rodnej krajine cítila ako cudzinka. Vyrástla na etnicky a kultúrne rôznorodom predmestí Chicaga a na univerzite v Iowa City odrazu vytŕčala. Rozprávala inak ako ostatní, pochádzala z celkom iného sveta. Postupne si uvedomila, že žiadna z kníh, ktoré čítala za celé svoje štúdium, ani trochu neodráža životné skúsenosti „ľudí ako ona“, začala písať a práve v príbehoch, ktoré tvoria román The House on Mango Street našla svoj vlastný jedinečný hlas. „Nevedela som, čo presne chcem, ale mala som dosť rozumu na to, aby som vedela, čo nechcem. Nechcela som znieť ako moji spolužiaci a nechcela som už napodobňovať spisovateľov, ktorých diela som čítala. Ich hlasy sedeli k nim, ale nie ku mne.“ Román zožal obrovský úspech, získal mnoho ocenení, po celom svete sa z neho predalo viac ako šesť miliónov výtlačkov a dnes je považovaný za modernú klasiku chicano literatúry.

V mozaike krátkych príbehov, ktoré rozpráva dospievajúce dievča Esperanza Cordero postupne spoznávame jej dom v chudobnej „latino“ štvrti na predmestí Chicaga, jej rodinu, ulicu, kamarátov. Cez zdanlivo banálne rozprávanie o detských hrách, konfliktoch so súrodencami či novom bicykli postupne presvitajú Esperanzine trápenia i smutné osudy jej susedov. Prostredníctvom príbehov rôznych dievčat a žien v Esperanzinom okolí spoznávame jej vzdor voči mačizmu v mexických rodinách, strach z dospievania i odmietanie osudu typickej manželky a matky, ktorá smutne čaká v okne na návrat muža. Portréty chlapcov a mužov z jej štvrte zasa vypovedajú o začarovanom kruhu chudoby a rasovej diskriminácie.

Pohľad dievčaťa na pomedzí detstva a dospelosti umožňuje plynulo prechádzať od veselého, hravého a imaginatívneho k vážnemu, od detského a hovorového jazyka k poetickému: „Jazyk v knihe Dom na Mangovej ulici vychádza z hovorenej reči. Je to výrazne anti-akademický hlas: hlas dieťaťa, hlas chudobného dievčaťa, hlas, ktorým rozprávajú Američania mexického pôvodu. V duchu tejto anti-poetiky vzdoru som si zaumienila vytvoriť poetický text za pomoci čo najneoficiálnejšieho jazyka.“ Cisneros v textoch často využíva ako prostriedok ozvláštnenia aj doslovný preklad zo španielčiny, čo vôbec nie je ľahké preniesť v preklade, keďže efekt bilingválnej slovnej hry dokáže postrehnúť iba bilingválny čitateľ. Napriek tomu boli jej knihy preložené do vyše dvadsiatich jazykov. Dom na Mangovej ulici do španielčiny preložila slávna mexická spisovateľka Elena Poniatowska.

V súčasnosti sa Sandra Cisneros profesionálne venuje literatúre a výučbe tvorivého písania. Po megaúspešnej debutovej próze jej vyšli viaceré romány (napr. Caramelo, 2002), zbierky poviedok (napr. Woman Hollering Creek and Other Stories, 1992), básní a esejí, za ktoré získala nejedno prestížne literárne ocenenie (nedávno napríklad PEN/Nabokov Award). Na prvý knižný preklad jej textov do slovenčiny (alebo do češtiny) stále čakáme.

Natália Belicová

Foto: Archív autorky

Natália Belicová

Magisterský titul z angličtiny som získala na Masarykovej univerzite, kde som študovala odbor filológia. Z anglického jazyka a literatúry a talianskeho jazyka a literatúry mám bakalársky titul. V súčasnosti som lektorkou v jazykovej škole Inlingua Nitra, kde vyučujem angličtinu. Doposiaľ som sa venovala skôr odbornému prekladu pre agentúru, kde som pracovala najmä s marketingovými a technickými textami, ale do rúk sa mi dostalo aj pár kníh pre tých najmenších. Niekoľko prekladov som robila pro bono pre neziskové a mimovládne organizácie. Láka ma však prekladanie beletrie, keďže som zanietenou čitateľkou. Mojou najobľúbenejšou voľnočasovou aktivitou je španielčina a čítanie umeleckej a žánrovej prózy ako je new weird, sci-fi a fantasy.

Barbara Sigmundová

Foto: Archív autorky

Barbara Sigmundová

(1987) je prekladateľka a translatologička. Zo španielčiny preložila napríklad zbierky poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie a Alef, z angličtiny román Juliana Barnesa Jediný príbeh, román Anny Burnsovej Mliekar či zbierku poviedok Nicole Krauss Byť mužom. Ako audiovizuálna prekladateľka spolupracuje s festivalmi Febiofest, Fest Anča, Jeden svet, Hviezdne noci, Hory a mesto, Viva la película a i. Venuje sa aj výučbe audiovizuálneho prekladu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je predsedníčka prekladateľsko-redaktorského združenia DoSlov a redaktorka literárneho časopisu Verzia.